Premýšľam, idem Bratislavskou MHD a pozorujem svojich spolucestujúcich. Vpredu sedia dve postaršie panie a ohovárajú šoféra.
Oproti mne sedí mladá slečna vo vysokých kozačkách a modernom kabátiku, veľmi pekne nalíčená, s krásnymi dlhým blond vlasmi.
Vedľa nej mladík v širokých nohaviciach, mikine s natiahnutou kapucňou cez hlavu, z ktorej mu vidieť tak maximálne šilt na čiapke a náznaky tváre, počúvajúc evidentný Hip-Hop štýl hudby prehlušujúci cez slúchadlá aj motor autobusu.
Vzadu sedí strapatý pán držiaci v ruke papierový sáčok, z ktorého mu trčí hrdlo fľaše. Trochu si odpije a keď si všimne, že sa na ňho pozerám tak na mňa žmurkne. Uškrniem sa a odvrátim zrak.
Napadne ma myšlienka, všetci sme ľudia a sme takí rozdielni. Nerozlišujem medzi dobrými a zlými ľuďmi. Aj keď zlí ľudia existujú. No všetci sme sa narodili rovnakí. Ako malé batoľatá sme prišli na svet a nedali sme sa rozlíšiť jeden od druhého. No život nám prináša rôzne podnety a formuje nás.
Ako keď vietor zafúka na jeseň a odveje lístky od jeho stromu, tak nás rozfúka sám náš život. Stretneme ďalších ľudí, ktorí nás ovplyvňujú. Priatelíme sa, rozchádzame sa, nenávidíme sa, milujeme sa. Každá sekunda nášho života nás ďalej formuje. Ako keď sa malé dieťa učí chodiť tak sa postupne učí žiť a je na ňom, ktorú cestu si vyberie.
Ciest sú tisíce, stačí si vybrať a neskôr sa ukáže čo z nás ostane, či krásna blondína, alebo zanedbaná. Či Hip-Hoper alebo Rocker. ale to je všetko vlastne jedno, hlavné je aby sme boli sami spokojní s tým kam náš život vedie a šťastní s tým čo nám dáva.
