Všetci to dobre poznáme, chodíme po obchodoch, prezeráme si veci, porovnávame ceny, nakupujeme. Prejdeme k pokladni, kde stojí ľudská bytosť a obsluhuje zákazníkov. Ani si nevšimneme jej tvár, ale poctivo počítame peniaze a sledujeme každý centík, ktorý nám vydá. Odídeme z predajne ... Ruku na srdce, koľkí z Vás si pamätajú jej tvár a meno, ktoré má na menovke? Koľkí z Vás sa na ňu usmiali a povedali Do videnia? Samozrejme takéto veci si pamätáme, keď sa chceme sťažovať, ale inak? ...
Česť výnimkám, ale väčšina ľudí nás predajcov vníma len ako robotov a nie ako cítiace bytosti. Ľudskosť sa vytráca.
Ďalší prípad je keď človek príde za predajcom a začne po ňom hulákať, že majú všetko drahé a inde to je lacnejšie, alebo že neurobí to čo si želá a takto si vyboxuje svoju zlosť na nevinnom človeku. To sa nedá pochopiť, že predavač ceny neurčuje? Že ako zamestnanec musí dodržiavať pracovné postupy, ktoré mu nariadil zamestnávateľ? Prečo ho teda obviňujete?
Možno Vás teraz napadne, že predsa aj predavači bývajú drzí (priznávam, aj takí sú ale to sú skôr výnimky), alebo že sa správajú takisto neosobne. Ale čudujete sa im? Po dni kde stovky ľudí ich vnímaju len ako figúrky? Kto má chuť sa ešte usmievať?
Po niekoľkých mesiacoch v takejto práci som zmenila názor, ľudí mám stále rada, lebo ešte našťastie nevymreli dobrí a empatickí ľudia, nuž bohužiaľ mám aj veľmi nepekné skúsenosti a teraz už viem, aký vie byť egoizmus.
